Protilátky proti endomýziu boli po prvýkrát detegované v roku 1983. Dôkaz ich prítomnosti sa dlho využíval pri diagnostike celiakie (CD) a citlivosťou prevýšil detekciu AGA a ARA protilátok pri tomto ochorení v izotype IgA. V roku 1997 bol ako cieľový antigén pre AEmA označený enzým tTG. Dieterich ukázal, že séra pacientov s CD s vysokou hladinou AEmA pri IgA, boli negatívne po predchádzajúcom ošetrení tTG . Súčasné štúdie poukazujú na to, že autoantigén zodpovedný za ARA-R1 pozitivitu je druhým typom tkanivovej transglutaminázy (tTG). AEmA IgA test je vysoko špecifický a mal by sa používať pri diagnostike CD spolu s vyšetrením ARA-R1 a AGA protilátok.

Antigény

Endomýzium je podporná štruktúra, ktorá obklopuje vlákna hladkých a priečne pruhovaných svalov v dolných troch tretinách pažeráka. Obsahuje kolagén a retikulín spolu s endomyziálnym cieľovým antigénom. Bolo preukázané, že týmto antigénom je enzým tkanivová transglutamináza, označovaná ako tTG. Tento enzým (76kDa) je chápaný ako autoantigén rozpoznávaný endomyziálnymi protilátkami. Jedná sa o enzým závislý na vápniku a uvoľňovaný v poškodených tkanivách. tTG je schopná prostredníctvom krížovej väzby fibrobnektínu, kolagénu II, V, XI a prokolagénu II stabilizovať extracelulárny matrix tkanív. Tkanivová transglutamináza nie je ani druhovo špecifická a ani orgánovo špecifická, bola zistená v ezofágu u ľudí, opíc, potkanov a v mnoho iných druhoch a taktiež bola zistená v mnohých tkanivách ako sú žalúdok, jejunum, pečeň a pupočná šnúra.

Detekčné metódy

Detekcia endomyziálnych protilátok metódou nepriamej imunofluorescencie prebieha na tkanivových rezoch opičieho ezofágu a lačníka alebo na ľudskej pupočnej šnúre. Najčastejšie sa využíva opičí ezofágus so skríningovým riedením protilátok 1/10. Spodné dve tretiny ezofágu obsahujú spinocelulárny epitel a muscularis mucosa (pozitívne tkanivo na endomýzium), takže rovnaká časť môže byť použitá aj na detekciu AEmA a kožných protilátok. Vzory farbenia AEmA protilátok nám pripomínajú včelie plásty alebo drôtené pletivo obklopujúce vlákna hladkého svalstva. V pupočníku pozorujeme AEmA farbenie v cieve, ale intenzita je slabšia a vzory je oveľa ťažšie interpretovať. Je potrebné dbať pri určovaní AEmA na pažerák, pretože nestačí len identifikovať farbenie v muscularis mucosa, musí byť tiež pozorovaná jasná štruktúra včelieho plástu. Môžu nastať problémy keď sú súčasne pozitívne protilátky proti hladkému svalu a endomyziálne protilátky, čo má za následok celkovo pozitívne farbenie v oblasti muscularis mucosa. Odporúča sa použiť druhovo špecifický konjugát na zlepšenie jasnosti farbenia a taktiež môže byť výhodou použiť po sebe niekoľko idúcich riedení. Opičí ezofágus a jejunum tvoria užitočnú tkanivovú kombináciu, pretože potom bude jednoduché odlíšiť protilátky proti hladkému svalu od protilátok proti endomýziu na lačníku vzhľadom na interglandulárne oblasti hladkých svalov. EIA metóda bola dostupná už od roku 1977, kedy boli po prvý krát identifikované endomyziálne protilátky. Na prvé pokusy sa používali surové extrakty pečene z morčaťa, avšak následná dostupnosť rekombinantného ľudského antigénu tTG značne zlepšuje špecifickosť tohto testu.Celkový výsledok EIA testov pre IgA je >95% senzitivia, >98% špecifita a IgG 40% senzitivita a >98% špecifita.

Klinická relevancia

Významné postavenie v diagnostike a monitoringu celiakie v klinickej praxi má stanovenie anti-endomyziálnych protilátok v triede IgA. Typickým nálezom u pacientov s celiakiou sú zvýšené hodnoty (titer) protilátok proti endomýziu. Toto zvýšenie je v priamej súvislosti so slizničným poškodením tenkého čreva. Podľa literárnych zdrojov pravdepodobne anti-endomyziálne protilátky reagujú so štruktúrami intercelulárnej matrix, s retikulínovými vláknami a s endomýziom hladkého svalstva. Stanovenie protilátok proti endomýziu sa vyznačuje vysokou senzitivitou (97-100%) a špecificitou (90-100%). Protilátky pri CD možno rozdeliť na potravinové a tkanivové. Pri oboch typoch majú väčšiu špecifitu protilátky v triede IgA ako v triede IgG. Najmä pri tkanivových protilátkach je výhodnejšie ich stanovenie v triede IgA. Vzhľadom k tomu, že medzi jedincami s CD je 5-20 krát väčší výskyt IgA deficitu ako v zdravej populácií (1 : 70 v porovnaní s 1 : 700), je nutné pri hodnotení protilátok súčasne vylúčiť deficit IgA. S nasledovného vyplýva, že IgA protilátky tTGA sú vysoko špecifické pre pacientov s celiakiou a pre pacientov s dermatitis herpetiformis.

Indikácia

Pri podozrení na celiakiu (malabsorpcia živín, hnačka, strata hmotnosti, anémia a ochorenie kostí) a dermatitis herpetiformis (herpetický zápal kože). Stanovenie autoprotilátok, aj keď veľmi dôležité v diagnostike celiakie, je iba v rovine pomocných vyšetrení. Zlatým štandardom je histologické vyšetrenie bioptických vzoriek z dolnej časti duodéna aborálne od Vaterovej papily.

  • Obrázok 1-2. AEmA

Literatúra

  • Makovický P. E., Makovický P. A., Klimik M., Greguš M., Zimmermann M.: Pozitivita sérových protilátok proti enmdomýziu, jejunu a histopatologická diagnostika celiakie u detí, Vnítř. Lék, 2008, 54, 1, 25-30.
  • KotalováR., Nevoral J., Šmídová J.: tkáňové protilátky v diagnostice celiakální sprue. Čes slov Pediat 1996, 51, 680-687.
  • HUGES, RG. – SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – JOHNSON, GD. 1997. Atlas of Autoantibody Patterns on Tissues. England: AR Bradwell, 1997. 103 s. ISBN 0704417790.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – MEAD GP. 1999. Advanced Atlas of Autoantibody Patterns. England: AR Bradwell, 1999. 112 s. ISBN 0704485109.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9.
  • PEKÁRKOVÁ, B. – PEKÁREK, B. – KABÁTOVÁ, J. Racionálna diagnostika a liečba celiakie. Štandardný diagnostický a terapeutický postup. 46. metodický list racionálnej.