Ako AMA protilátky označujeme protilátky proti mitochondriám. Tieto protilátky boli po prvý krát detegované, Walkerom a kol. v roku 1965, v sérach pacientov s primárnou biliárnou cirhózou pomocou metódy nepriamej imunofluorescencie na tkanivách z hlodavcaProtilátky proti mitochondriám sú nešpecifické autoprotilátky. Vyskytujú sa najmä pri chornickej aktívnej hepatitíde a primárnej biliárnej cirhóze (PBC). Protilátky v triede IgG sa vyskytujú počas celého priebehu ochorenia. Protilátky proti mitochondriám (AMA), tvoria heterogénnu skupinu autoprotilátok namiereným proti antigénom vonkajšej alebo vnútornej mitochondriálnej membrány. V súčasnej dobe je popísaných deväť tried protilátok typu AMA (M1-M9). Výskyt jednotlivých protilátok je charakteristický pre určitý typ ochorenia a ich stanovenie možno využiť k diferenciálnej diagnostike rôznych hepatopatií.

Antigény

Existuje niekoľko typov mitochondriálnych autoantigénov (znázornené v tabuľke), hoci anti-M2 protilátky sú najčastejšie detegované pre ich najväčšie klinické využitie. Anti-mitochondriálne M2 protilátky seagujú s množstvom podjednotiek koplexu pyruvátu kyseliny 2-oxo-dehydrogenázovej. Tento enzým je lokalizovaný na vnútornej mitochodnriálnej membráne a podieľa sa na energetickom metabolizme. PDC-E2 je dominantná podjednotka a príbuzné protilátky vlastne svedčia o primárnej biliárnej cirhóze.

ProtilátkaAntigénAsociované ochorenie
(Frekvencia protilátok)
M1kardiolipínsyfilis (96%), SLE a ďalšie autoimunitné ochorenia
M2koplex kyseliny 2-oxo-dehydrogenázovejPBC (96%) a občas pri ostatných chronických ochoreniach pečene a systémovej skleróze
M3neznámypseudolupus erythematosus syndróm
M4sulfid oxidázaPBC s M2 (až do 50%), zmiešaná forma PBC a chronická agresívna hepatitída
M5pravdepodobne kardiolipínový komplexnedefinované kolagénové ochorenie, viscelárny lupus erythematosus, autoimunitná hemolytická anémia, anti-fosfolipid syndróm
M6mono-amino oxidáza, iproniazidiproniazid-indukovaná hepatitída

Je potrebné poznamenať, že existujú dva klasifikačné systémy pre mitochondriálne protilátky. Jeden je podľa Storch, 1981 a AMA protilátky zaraďuje do tried od 1 – 10. A systém podľa Berg a Klein, 1992, kde sú AMA protilátky zaradené do tried 1-9. Typy 1-6 z tabuľky sú uvedené v oboch systémoch, avšak typy 7,8 a 9 z klasifikácie podľa Berga sú odlišné od tých v Storch klasifikácií a nie sú detegované pomocou imunofluorescencie.

Detekčné metódy

Detekcia AMA protilátok prebieha metódou nepriamej imunofluorescencie na LKS (liver-kidney-stomach, pečeň-oblička-žalúdok) rezoch z potkana alebo myši. Tieto zložené LKS bloky sa považujú za zlatý štandard na detekciu AMA protilátok pri PBC so špecifitou takmer 100%. AMA hladina titrov 1/40 alebo vyššie sa považujú za špecifické pre PBC, sú taktiež jedným z troch kritérií používaných pre diagnózy. Anti-M2 protilátkay ukazujú cytoplazmatickú zrnitú fluorescenciu v hepatocytoch v pečeni, proximálnych tubuloch v obličke (silnejšie v P1 a P2 ako v p3) a v parietálnych a hlavných bunkách žalúdka. Ostatné typy AMA protilátok môžu byť niekedy identifikované na základe odlišnej intenzity a miesta farbenia. Na detekciu AMA protilátok sa môžu tiež použiť Hep-2 bunky, ale LKS bloky sa považujú za senzitívnejšie a spoľahlivejšie. Na Hep-2 bunkách, sa bude AMA ukazovať ako granulárne škvrny v cytoplazme. Existuje niekoľko EIA metód pre detekciu M2 protilátok, avšak všetky vzorky, ktoré vyšli EIA testom negatívne by mali byť potvrdené imunofluorescenciou v klinicky podozrivých prípadoch. AMA môžu maskovať niektoré ďalšie vzroy farbenia ako napríklad protilátky proti parietálnym bunkám (APCA).

Klinická relevancia:

Klinicky, anti-M2 protilátky sú dôležité pretože sú silne asociované s PBC. AMA protilátky sú tiež detegovasné pri asymptomatických pacientoch, u ktorých došlo neskôr k rozvoju PBC. M4 a M8 protilátky, ak sú zistené, tak sú väčšinou nájdené spolu s M2 protilátkami a podieľajú sa s agresívnejšími ochoreniami a s rýchlym nástupom terminálnej cirhózy. Prirodzene sa vyskytujúce anti-mictochodnriálne protilátky (NOMAs) sú detegované u ľudí, ktorí sú v blízkom kontakte s pacientami s PBC s ich sérami, zriedkavo u pacientov s PBC. Tieto protilátky sú namierené proti rôznym antigénnym epitopom AMA a ich klinický význam je nejasný.

Indikácia

Protilátky proti mitochondriám (AMA) vyšetrujeme najmä pri podozrení na primárnu biliárnu cirhózu, kedy sú až v 90% prípadoch pozitívne. AMA sa môžu taktiež vyskytovať v sére chorých s po-liekovým SLE, systémovou sklerodermiou, dermatomyozitídou/polymyozitídou, autoimunitnou hepatitídou a cirhózou, po-liekovým poškodením pečene, idiopatickou pľúcnou fibrózou, lymfómami, syfilisom, Crohnovou chorobou a celiakiou.

  • Obrázok 1-2. AMA

Literatúra

  • LOCHMAN I.: Autoprotilátky v diagnostice autoimunitních onemocnění jater, Alergie, 4/2007. Dostupné na internete.
  • HUGES, RG. – SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – JOHNSON, GD. 1997. Atlas of Autoantibody Patterns on Tissues. England: AR Bradwell, 1997. 103 s. ISBN 0704417790.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – MEAD GP. 1999. Advanced Atlas of Autoantibody Patterns. England: AR Bradwell, 1999. 112 s. ISBN 0704485109.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9.
  • HRDÁ, P. – ŠTERZL, I. 2003. Vyšetření autoprotilátek – současné možnosti. In interní medicína pro praxi. ISSN 1212-7299, 2003, vol. 8, p. 410-413.