Protilátky proti myokardu bývajú detegováné pri idiopatických dilatačných kardiomyopatiách, pri myokarditídach, prípadne v nízkých titroch u hypertrofických či alkoholických kardiomyopatiach a při ochoreniach koronárnych artériach. Na ich detekciu sa najčastejšie používa nepriama imunofluorescencia zo séra pacientov, ale taktiež citlivejšia EIA metóda.

Antigény

Množstvo špecifít autoprotilátok bolo opísaných v sére pacientov s idiopatickou dilatačná kardiomyoopatiou (IDCM). Toto zahŕňalo aj autoprotilátky proti štrukturálnym antigénom (myozín, aktín, laminín, tropomyozín, vimentin, dezmín a tubulín). Z týchto je najviac skúmaný α reťazec srdcového myozínu. Navrhované neštrukturálne antigény zahŕňajú proteín tepelného šoku 60 (HSP60) a vo väčšej miere adenín nukleotid translokátor (ANT) nájdený vo vnútornej mitochondriálnej membráne. Hoci najnovšie a najpresvedčivejšie dôkazy sú o protilátkach proti druhej oblasti extracelulárnej slučky β-1-adrenergného receptoru, transmembránový receptor bol nájdený takmer výlučne v srdcových myocytoch.

Detekčné metódy

Na detekciu protilátok proti srdcovému svalu sa bežne využíva ľudské a opičie tkanivo, princípom nepriamej imunofluorescencie. Titer >1/40 je považovaný za signifikantný. Opičie tkanivo môže byť výhodné vďaka zníženému farbeniu pozadia. Pri používaní potkanieho myokardu, by sa malo dbať na väčšiu opatrnosť, vzhľadom na výskyt farbenia heterofylných protilátok. Pozitívne vzorky môžu byť testované na priečne pruhovanom svale, ktoré by mohli identifikovať krížovú reakciu protilátok priečne pruhovaných svalov, hoci vzťah medzi týmito dvoma protilátkami je zatiaľ nejasný. Dva najviac zaznamenané vzory protilátok proti myokardu sú anti-fibrilárne protilátky a anti-sarkoléma protilátky. Anti-fibrilárne protilátky sa viažu s cytoplazmatickými kontraktilnými antigénmi , napríklad sa jedná o A-väzbu v prípade aktín-myozín protilátok. Anti-sarkoléma protilátky sa viažu na púzdro sarkolémy myocytov a na priečnom reze sa nám ukazuje fluorescencia vonkajšej membrány. Viac špecifické metódy ako je EIA a Western blott, sa môžu používať na potvrdenie podozrenia špecificity.

Klinická relevancia

Klinická užitočnosť týchto autoprotilátok bola spochybnená, pretože boli nájdené jednak u zdravých jedincov a jednak u chorých pacientov . To je hlavne z toho dôvodu, že orgánovo nešpecifické autoprotilátky majú mnoho špecifít. Avšak existujú signifikantné údaje, ktoré vypovedajú o pridružení viacerých orgánovo špecifických špecifickostí s IDCM. IDCM sa prejavuje ako rozšírenie ľavej komory, čo môže viesť ku kongestívnemu srdcovému zlyhaniu, systémovej pľúcnej embólií, arytmiám a kardiomegáliam. Protilátky proti β-1-adrenergnému receptoru boli tiež zaznamenané u asymptomatickćh pacientov a môžu byť užitočné pre identifikáciu pacientov, ktorí majú spojitosť s autoimunitnými ochoreniami. AMCA potilátky vysokého titru (>1/160) boli zistené pri popôrodnej kardiomyopatií a adriamycínom indukovanej kardiomyopatií. Protilátky nižšieho titru možeme nájsť pri hypertrofickej kardiomyopatií a pri alkoholickej kardiomyopatií.

Indikácia

Tieto protilátky bývajú detegováné pri idiopatických dilatačných kardiomyopatiách, pri myokarditídach, prípadne v nízkých titroch u hypertrofických či alkoholických kardiomyopatiach a při ochoreniach koronárnych artériach.

  • Obrázok 1-2. AMCA

Literatúra

  • HUGES, RG. – SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – MEAD GP. 1999. Advanced Atlas of Autoantibody Patterns. England: AR Bradwell, 1999. 112 s. ISBN 0704485109.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9.