Ako ALKM označujeme protilátky proti mikrozómom obličky a pežene. Je známych niekoľko cieľových antigénov a preto rozlišujeme LKM1, LKM2 a LKM3 protilátky. Tieto neyvčajné protilátky boli nájdené u pacientov s rôznymi typmi hepatitíd a sú užitočné v klasifikácií chorôb.

Antigény

Cieľové antigény ALKM protilátok sú P450 cytochrómy, veľká a rôznorodá skupina enzýmov charakterizovaná prítomnosťou hém pigmentu. Cieľové antigény ALKM protilátok sú prehľadne znázornené v tabuľke.

ProtilátkaAntigénMolekulová hmotnosť
LKM1P4502D6/CYP2D650kDa
LKM2P4502C9/CYP2C950kDa
LKM3uridín difosfát (UDP)
glukuronozyl transferáza		55kDa

CYP2D6 a CYP2C9 sú zapojené do prvej fázy metabolizmu detoxikácie xenobiotík ako sú drogy, kovy a prirodzene sa vyskytujúce chemikálie. UDP-glukuronozyl transferáza katalyzuje glukuronidáciu v druhej fáze detoxikácie produkuje netoxické produkty určené na exkréciu. ALKM protilátky môžu rozpoznávať aj ďalšie P450 cytochrómové antigény, tieto však vyžadujú charakterizáciu pomocou špecifických testov.

Detekčné metódy

Na detekciu ALKM protilátok používame metódu nepriamej imunofluorescencie na LKS (liver-kidney-stomach, pečeň-oblička-žalúdok) rezoch a so skríningovým riedením 1/20. Pôvod tkaniva je potrebné starostlivo zvážiť, pretože môže dôjsť k rozdielom pri farbení vzorky. ALKM1 protilátky na potkanom tkanive vykazujú homogénne farbenie hepatocytov a tubulov vnútorného kortexu obličky, tj. proximálne renálne tubuly, avšak distálne tubuly (niektoré blízko pri glomeruloch) sú negatívne alebo len slabo pozitívne. Toto nám umožňuje odlíšiť ALKM1 protilátky od AMA protilátok, ktoré farbia aj proximálne aj distálne renálne tubuly. Zmeny vo farbení ALKM protilátok boli zaznamenané pri autoimunitnej hepatitíde a hepatitíde C, čo nám naznačuje ďalšie špecifiká. Porovnanie pozitívnych sér ALKM protilátok na potkaních a opičích tkanivách túto možnosť podporuje. V štúdií ,,in-house“ (nepublikovaná štúdia) 21 vzoriek vykazuje špecifické farbenie na pečeni a obličke z potkana. Osem z nich vykazovali podobné farbenie na opičích tkanivách, ďalších 8 vykazovalo minimálne farbenie na obličke a 4 vzorky vykazovali selektívne farbenie proximálnych tubulov. Jedna vzorka vykazovala typické farbenie na opičích tkanivách ale na potkaních tkanivách došlo k farbeniu iba v pečeni. ALKM2 protilátky na myšom tkanive vykazujú silne pozitívne farbenie centrotubulárnych hepatocytoch a na rozdiel od ALKM1 vykazujú slabé farbenie periportálnych hepatocytov. Renálne tubuly vo vonkajšom kortexe obličky sú pozitívne, tj. okolo glomerulov ale tubuly vnútorného kortexu sú iba slabo pozitívne.ALKM3 protilátky vykazujú farbenie potkaních aj opičích tkanív podobne ako ALKM1. Avšak ALKM3 protilátky tiež viažu mikrozómy v opičej štítnej žľaze, nadobličke a pankrease. Špecifita LKM protilátok môže byť potvrdená použitím EIA metódy, wrstern blotu alebo radioligand metódy.

Klinická relevancia

Anti-LKM1 protilátky sú detegované pri autoimunitných hepatitídach typu 2 (80-95%), pri hepatitíde C (~7%) a taktiež pri hepatitíde asociovanej s autominunitným polyglandulárnym ochorením typu 1. ALKM2 protilátky sa nevyskytujú tak často a sú zvyčajne spojené s liekmi indukovanou hepatitídou. ALKM3 protilátky, sa podobne ako ALKM2 vyskytujú zriedka a sú spojené s autoimunitnou hepatitídou typu 2 (8-19%), hepatitídou C (~6%) a hepatitídou D (6-13%).

Indikácia

Anti-LKM protilátky sa stanovujú pri diagnostike akútnych a chronických ochorení pečene, pri autoimunitných hepatitídach typu 2, pri hepatitíde C, hepatitíde D, pri hepatitíde asociovanej s autominunitným polyglandulárnym ochorením typu 1 a s liekmi indukovanou hepatitídou.

  • Obrázok 1. ALKM

Literatúra

  • HUGES, RG. – SURMACZ, MJ. – KARIM, AR. et al. 2008. Atlas of Tissue Autoantibodies. Third Edition. United Kingdom: The Binding Site Ltd., 2008. 220 s. ISBN 9780704427013.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – JOHNSON, GD. 1997. Atlas of Autoantibody Patterns on Tissues. England: AR Bradwell, 1997. 103 s. ISBN 0704417790.
  • BRADWELL, AR. – STOKES, RP. – MEAD GP. 1999. Advanced Atlas of Autoantibody Patterns. England: AR Bradwell, 1999. 112 s. ISBN 0704485109.
  • SHOENFELD, Y. – GERSHWIN, ME. – MERONI, PL. 2007. Autoantibodies. Second Edition. Italy: Elsevier, 2007. 862s. ISBN: 978-0-444-52763-9.
  • HRDÁ, P. – ŠTERZL, I. 2003. Vyšetření autoprotilátek – současné možnosti. In interní medicína pro praxi. ISSN 1212-7299, 2003, vol. 8, p. 410-413.